Tisíce detí cez školské prázdniny voľne sa pohybuje po uliciach, v parkoch, bez námahy lietajú na AKU kolobežkách, či hravého programu v rôznych kluboch a zariadeniach. Máme aj takých, ktorí zapálene športujú. Tvrdenie úspešných vrcholových športovcov je: „Šport sa začína v detstve.“ Vzniká otázky na súčasnú počítačovú viazanosť mladých, či môže byť výrok úspešných športovcov pravdivé? Zdá sa, že obe vyhlásenia sú pravdivé a to šport v detstve a v kluboch vytvára predpoklady k úspechu.
Veď ani nie 10-ročný Vladko Kavický, úspešný žiak s vyznamenaním 4. B triedy Základnej školy na Veľkej okružnej v Partizánskom urobil prvý zoskok 27. augusta t.r. v tandeme. Zdá sa, že asi jediný v takom veku na Slovensku. Vladko nielen, že sa príkladne učí, ale hrá futbal vo V. Uherciach. Je pomerne všestranný a vie dobre strieľať. Veď terč nemíňa a pod 80 bodov ešte nebol.
Vladkovi tandempilot robil na letisku v Slávnici/Aeroklub Dubnica nad Váhom/ 61. ročný Miroslav Štefančík z Prievidze, člen Klubu voj. výsadkárov v Banskej Bystrici. Počasie Vladkovi neprialo. Zámer skákať bol o 9:00h a musel sa trpezlivo vyrovnávať s čakaním takmer do 12h.
Kto je Vladko Kavický, syn otca Vladimíra a matky Andrei. Ocinko mu odišiel do nebies v 3/2022 a tak plne ho nahrádza dedko Vladimír Kavický. Vznikajú otázky o génoch, ktoré priamo predurčuje vlohy pre športovú výkonnosť a začína sa tak rysovať možnosť, že bude špičkoví športovec po dedkovi, ktorý má za sebou 1343 zoskokov. Prvý zoskok mal ako 16-ročný v roku 1956 v Partizánskom a posledný ako 73-ročný v roku 2013. V roku 1959 /17.6./ sa stal držiteľom Československého rekordu v zoskoku padákom na presnosť pristátia. Zúčastnil sa v parašutizme rôznych súťaží na úrovni kraja, ČSR a neskôr SR. V zahraničí sa tiež umiestnil na reprezentačných medzinárodných súťažiach, ale i vždy na popredných miestach a to najmä: Moskve /3. krát/, niekoľkokrát v Maďarsku, Poľsku, Bulharsku, Juhoslávií /Chorvátsku, Slovinsku, Srbsku/, ale tiež v Nemecku či Rakúsku. V roku 2006 ešte sa zúčastnil vrcholovej parašutistickej súťaže v Rieke /Chorvátsko/ na X. ročníku EP veteránov. Oprávnenie inštruktora parašutistického výcviku získal už v roku 1958. Podmienky na Zlatý odznak s tromi diamantmi splnil ešte v mladom veku v roku 1967. Je držiteľom Čestného uznania a diplomu za vytvorenie Slovenského rekordu v hromadnom zoskoku veteránov. Dnes už 82 ročný kpt. v.v. Ing. Vladko Kavický na konci zrelého veku robil do konca t. r 15 rokov predsedu Klubu vojenských výsadkárov SR Banská Bystrica.
ŽEBY VNUK VLADKO BOL PO DEDKOVI?
Čo žiačik Vladko o svojich poznatkoch a čo ponúka nádejný parašutista ostatným žiakom po svojom zoskoku? Bojazlivosť sa dá prekonať a tak spoveď postupne:
RÁNO, 4 HODINY PRED ZÁŽITKOM
Raňajky, čajíček, pohodička. Skoro taký obyčajný deň, ale už som sa veľmi tešil, pretože o zoskoku z lietadla som spolu s dedkom sníval dlho a konečne prišiel deň D, kedy som si ho mohol splniť. Bol som zvedavý, natešený, ale i nepokojný, že sa môj sen môže za krátko stať skutočnosťou.
NA LETISKU, 1 HODINA PRED
Keď som videl všetky tie prípravy iných dospelákov v plnom prúde, došlo mi, že už nemám možnosť na útek, že sa asi aj troška bojím a že je to naozaj tu a v žalúdku mi začala pomaly bobtnať láva. Našťastie bol inštruktor pilot v tandeme bol skvelý, vtipný, povzbudzujúci a mi urobil predprípravu zoskoku v skvelom a veselom duchu. Všetky moje obavy (aspoň na chvíľu) rozplynuli.
PÁR MINÚT PRED SKOKOM PADÁKOM
Len čo sme si sadli do lietadla /typ xxx/ , strach sa vrátil v plnej sile. V lietadle je len málo miesta a výkyvy mi nedávali istotu. Videl som, že namiesto dverí je len taká zrolovaná plachta. Čím viac sme stúpali, tým viac som rozmýšľal čo sa bude diať. Cítil som, že som prítomnými sledovaný a že už to nejde vrátiť (v duchu som kričal pomoóóc)... Inštruktor ma pritúlil a počas letu mi ukazoval rôzne zaujímavosti a rozptyľoval moju nervozitu na pozornosť. Dal by som mu za to 5 hviezdičiek z piatich. Hore sme vylietali pre mňa dlho, ale bola to chvíľočka, ani nie 20 minút a potom nastal TEN okamih, kedy sa plachta miesto dverí vyrolovala a JA som videl pod sebou nekonečný priestor, tých 4000 metrov. Toto sa nedá a ani neviem opísať, len zažiť... Ten pocit, keď človek zrazu začne byť úplne „poondiaty“ a snaží sa byť a sám sebe nájsť hrdinu, ktorým som bol včera, ráno, či do tohto momentu. Prvá dvojica starších sa prichystala a zrazu ich nebolo. Ja som stuhol a nevedel som čo sa bude so mnou teraz diať. Inštruktor je profík a nedovolil mi zaváhať a dal mi povelom znamenie. Nebol som v pohode, asi viac v kŕči. Veril som tandemletcovi.
ÁÁÁ JE TO TU!
Vladko ml. spomína: Sadli sme si do dverí a srdce som mal v nohaviciach, mozog mi začal odchádzať...
POČUL SOM IDEME! a v tom som pocítil jemné postrčenie a už sme boli vo vzduchu, ááá... Z výskoku do priestoru so mnou inštruktor zámerne spravil kotrmelec, takže som okamžite stratil orientáciu, ale ker sme sa vyrovnali, tak som nabral pohodu. Strach som prekonal. Začal som si užívať voľný pád. Pohľad na zem bol úžasný. Fakt najsilnejší zážitok v živote. Zrazu sa otvoril padák a videl som pred sebou škatuľky domov už nie z 4000 metrovej výšky, ale okolo 1500. Môžem žiť teraz v spánku so snom bez strachu, ktorý som prekonal. Inštruktor nás za letu dokázal aj natáčať. Rukami robil pred do mnou rôzne srandy a snažil sa ma odpútať, aby som si pád užil. A JA som si pád naozaj užíval, najmä 200 km/h rýchlosť a takmer minútu voľného pádu /to mi potom tvrdil inštruktor/. To bola poriadna pecka. To však ešte nebol koniec toho zážitku. Keď sa vytiahol padák, zrazu sa svet spomalil a my sme plachtili, krúžili ma všetky strany. Vychutnával som si výhľadu slnkom osvetlenú okolie letiska a dokonca som na pokyny inštruktora krátko sám ovládal padák a tak som cestoval po oblohe. Bolo to úžasné, že zo strachu vzíde taký skvelý zážitok. Videl som dedka ako mi máva s jeho typickým veľkým, šťastným úsmevom na tvári. Máva mi celé letisko.
Pristátie bolo nečakane plynulé vo šmyku ako po masle. Len som na pokyn zdvihol nohy a mäkko dopadol na zadok. Inštruktor má zaiste desiatky zoskokov padákom /61/, lebo pristávanie má naozaj jemné.
MINÚTA PO ZOSKOKU PADÁKOM
Eufória sa prejavila na plné pecky, furt som sa len rehotal. Ten poc úspechu, nekonečného šťastia, ktorý ma zaplavil, sa dral zo mňa v plnej sile von. Napätie sa uvoľnilo, radosť s inštruktorom a hlavne dedkom bola bezhraničná.
Inštruktor, ktorý snímal môj let po doskoku zvestuje všetkým na letisku: Nikdy som nevidel skákať tandemistu, ktorý mal úsmev na tvári.
Vladko, žiak 4. triedy z Partizánskeho vyhlasuje: „Tandemový zoskok padákom považujem za najväčší zážitok, za najväčšie dobrodružstvo vo svojom v mladom veku. Som šťastný, že som to dokázal.
V závere vyzneli slová vnuka dedkovi: Objímam Ťa dedko Vladko, ďakujem Ti dedko – ocko v jednej osobe za všetko, za fyzickú a najmä psychickú prípravu, podporu, oporu, za úžasní zážitok. Ďakujem Ti dedko môj najmä za každodennú starostlivosť.
Výrok dedka: Je to vzácny dar mať takého vnúčika.
Spoveď urobil: so starším i mladším parašutistom Jozef Mravík, člen Klubu vojenských výsadkárov Banská Bystrica
